02/43 41 51 58        Tomášikova 8, 820 12 Bratislava 2          Po - Pi  15:00 - 17:00

O NAŠOM KOSTOLE

Cirkev je sviatosťou, ktorá uchováva a odovzdáva život. Ona sama sa neživí z nejakého abstraktného princípu, ale z konkrétnej osoby Ježiša Krista, ktorého srdce v nej bije od počiatku. Cirkev bola a je Kristovým mystickým telom aj dnes, ale, žiaľ, bolestne rozdeleným.

Túžba Svätého Otca Jána Pavla II., aby Cirkev dýchala oboma stranami pľúc, sa vzťahuje na prvé tisícročie historického kresťanstva, predovšetkým na dualitu Byzancia – Rím, keď ešte cirkev Východu nebola oddelená od cirkvi Západu. Keď kresťania pri vzájomných vzťahoch mohli naďalej pociťovať istotu, že sú v každej cirkvi doma. Hľadaná plná jednota má byť teda jednotou legitímnej rôznorodosti. Kompozícia diela SRDCE CIRKVI to jasne dokazuje. Stretávajú sa v nej výtvarné prejavy rôznych storočí, ktoré počas svojho putovania Cirkev prijímala a pretvárala na oslavu trojjediného Boha. Srdce človeka je stredom, bez ktorého nemôže človek žiť. Ježiš takéto pravé ľudské srdce mal. Preto môžeme považovať srdce Ježiša – SRDCE CIRKVI – za ten stred, v ktorom sa všetko spája, v ktorom je nezmiešané a nedeliteľné spojené božské s ľudským. Túto dogmatickú pravdu kompozične vyjadruje rozdelenie diela na dve

Ústrednou postavou celej kompozície je Oslávený Kristus. Ikona Ježiša Krista so zlatým pozadím nás pozýva do sveta premeneného, osláveného, nadčasového, lebo práve tieto vlastnosti zlatý podklad svojou vzácnosťou, leskom a odolnosťou proti rozličným vplyvom symbolizuje. Kristus v ľavej ruke drží zvitok Božieho slova a pravou žehná zhromaždenie veriacich. Jeho mandorla, z ktorej mierne vystupuje k spoločenstvu veriacich, predstavuje Božiu slávu, dotýkajúcu sa pozemských sfér. Spodná, baroková a gotická časť predstavuje putujúcu Cirkev. V Kristovom srdci stojí vedľa seba nezmiešané, ale zároveň neoddeliteľne spojená Cirkev nebeská a Cirkev putujúca, východná i západná. Skalnatá hora nad postavami svätých predstavuje oslávenú Cirkev i prírodu, ktorá je oslobodená od otroctva skazy.

Sv. Vincent žil v úplnom seba darovaní v Božej službe. Jeho tvár prežiarená Kristovým svetlom akoby nám prezrádzala, že jeho charizmatická schopnosť vedieť sa priblížiť k chudobnému pramenila z osobnej skúsenosti s Bohom. Životopisec spomína, že po smrti mala tvár sv. Vincenta dôstojný a majestátny výraz. Ikona vystihuje práve tento moment. Nesnaží sa nikdy o rekonštrukciu svätcovej tváre počas jeho života, ale nám ukazuje jeho tvár premenenú Kristovou slávou. Pravou rukou Vincent ukazuje na Krista ako na Cestu, Pravdu a Život. Ľavou rukou pozdvihnutou k modlitbe nás pozýva k osobnému stretnutiu sa s Bohom

Sv. Justín Jakobis bol horlivým pokračovateľom misijných plánov sv. Vincenta a veľkým bojovníkom za jednotu bolestne rozdelenej Cirkvi. Po ľavici osláveného Krista stojí v pokornom úklone, držiac v rukách zvitok s citátom z Jánovho evanjelia „… aby všetci jedno boli“. Tieto slová poukazujú na misionárske povolanie, ktoré bolo zamerané na jednotu medzi Koptskou a Katolíckou cirkvou. Podľa vzoru Ježiša z Nazaretu, aj Justín zrástol s etiópskym ľudom tak, že ho pokladali za jedného z nich. Ani biskupská hodnosť nezmenila jeho postoj k jednoduchému ľudu, ktorý tak veľmi miloval. A neprispôsobil sa len vonkajším zvyklostiam, ale si osvojil aj východný obrad. Preto je Justín oblečený do kňazského rúcha východného obradu. Podobne ako sv. Vincent aj sv. Justín nám ukazuje cestu k jednote. Touto cestou je cesta trpezlivého dialógu, rešpektu a pokory. Obaja svätí nás presviedčajú o tom, že jednota medzi kresťanmi sa uskutočňuje stále hlbším obrátením sa ku Kristovi.

Ďalším veľkým dielom sv. Vincenta bola starosť o výchovu odhodených detí. Kľačiaci Vincent drží vo svojom náručí jedno z týchto detí. Pred ním je topiaci sa sneh, symbolicky vyjadrujúci odchádzajúcu zimu a chlad z odmietnutia. Prvé kvietky symbolizujú nádej, ktorá svitá pre lepšiu budúcnosť opustených detí.

Zlaté pozadie ikony, symbolizujúce večný a nemenný svet nebeskej Cirkvi, preteká barokovými špirálami po stĺpoch symbolizujúcich apoštolov do časného sveta – putujúcej Cirkvi. Nie náhodou sa práve na rozhraní týchto dvoch svetov objavuje kríž. Na kríži visí mučeník a misionár Číny sv. Ján Gabriel Perboyre. Božská dobrota mu uštedrila ozajstnú nebeskú útechu a neobyčajnú česť tým, že utrpenie, ktoré znášal má nápadnú podobnosť mukám nášho Vykupiteľa. Vo chvíľach jeho smrti sa objavil na oblohe veľký kríž, viditeľný až v Pekingu, vo vzdialenosti 1000 kilometrov. Tento úkaz priviedol mnohých k obráteniu. Sv. Ján Gabriel nás privádza k ďalšej podmienke jednoty – k pripodobneniu sa, ako sám hovorí: „… Ak sa nepripodobníme Ježišovi Kristovi, nemôžeme byť spasení“.

Zatiaľ čo postava Jána Gabriela obrátená k sakrálnemu priestoru poukazuje skôr na skláňanie sa oslávenej Cirkvi k putujúcej, Francis Regis Clet v pokornej modlitbe obrátený ku Kristovi predstavuje vzpínanie sa putujúcej Cirkvi k Cirkvi oslávenej. Táto dynamika, ktorá prebieha v oblakoch, symbolizujúcich rozhranie sveta viditeľného a neviditeľného, chce zvýrazniť mystickú jednotu Krista a Cirkvi. Ako pripomína sv. Tomáš Akvinský: „Hlava a údy sú akoby jedna mystická osoba.“ Jednotu tela však neruší rozličnosť údov. Túto pravdu predstavuje originalita každého stĺpa. Tak ako sa apoštoli odlišovali jeden od druhého, tak ani jeden stĺp v chráme nie je rovnaký.

V tajuplnej krajine vidíme spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky – sv. Lujzu de Marillac s dieťaťom v náručí. Jej odovzdanosť Bohu,v ktorej nachádzala pokoj srdca, išla ruka v ruke s odovzdanosťou malým sirotám, ktoré jej Vincent zveril, a s ktorými sa Kristus stotožnil: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“ Sestry vincentky až doteraz pokračujú v týchto dielach po celom svete.

 Blahoslavený Frederik Ozanam bol vysokoškolským profesorom na Parížskej univerzite Sorbonne. Ako odpoveď na sociálne rozdiely v spoločnosti založil s niekoľkými svojimi priateľmi charitatívny Spolok sv. Vincenta de Paul, tzv. Vincentské konferencie, ktoré dnes pôsobia v 108 krajinách. Ozanam je znázornený ako dieťa, ktoré sa necháva viesť Božou prozreteľnosťou a je zasadený ako strom pri rieke života. Zaštepený do Krista, jeho život prináša dobré ovocie mnohých charitatívnych diel po celom svete.

Scéna tabuľovej maľby nám približuje zjavenie sa Panny Márie sv. Kataríne Labouré. Podľa videní sestry Kataríny sa začali už v roku 1832 raziť prvé zázračné medaily Panny Márie a v kontexte diela Srdce Cirkvi si všimnime jej zadnú stranu: kríž, týčiaci sa nad veľkým monogramom M a pod ním dve srdcia. Jedno s tŕňovou korunou a druhé prebodnuté mečom. Jednota dvoch sŕdc. Dve srdcia, ktoré sú tak veľmi podobné, srdce Ježiša a Márie. To, čo ich spája, nie je len kríž zasadený nad monogramom M, ale predovšetkým láska. Na obraze vyviera ako kľukatý potôčik z Ježišovho srdca prameň živej vody. Ježiš nás pozýva ako Samaritánku z evanjelia napiť sa z prameňa vody, prúdiacej do večného života (Ján 4,14).

Prejsť na začiatok